Nové Zámky - album

Nové Zámky Fotoalbum

nedeľa, 12. júna 2016

Produkt doby

Za dobrotu na žobrotu,
Hovorievali naše mamy,
Dnes by sme to mohli trochu preonáčit,
Poctivosťou k exekúcií.
Alebo sa stať dokonalým zlodejom a okrádať všetkých,
Ako to robí jeden pán,
Majster zlodejiny,
Čo najprv celé roky kradol elektriku
A jeho majstrovstvo sa prejavilo v tom,
Že o tom nikto nevedel,
Len jeho družka,
Ktorá s ním chcela žiť šťastný život.
Smola bola v tom,
Že okrádal aj družku.
Najprv o peniaze,
za ktoré si zrenovoval dom,
Potom o ilúzie,
Že žije s dobrým človekom,
Potom o lásku, ktorú k nemu cítila
A napokon aj o vieru v lásku,
Pretože ktorá žena by potom všetkom ešte verila,
Že stretne normálneho chlapa?

A majster zlodej veselo kradol ďalej,
Zobral, čo mohol, priateľom, klientom,
Až napokon ukradol aj vlastné svedomie,
Nahradil ho len jednou vetou: keď berieš, nič nerieš.
Jeho najvýhodnejšiu investíciou bola metla,
Ktorou všetko zamietol pod koberec.

Zostala mu len zohnutá chrbtica,
Skláňal ju k zadku tých,
Ktorých ešte mohol okradnúť,
Aby sa tam čo najhlbšie vopchal.
Tým pádom preonačil
Ďaľšie známe príslovie:
Poctivosťou najďalej zájdeš
na poctivosťou sa najľahšie ožobráčiš.

Zostáva iba otázka:
Kto za to môže?
Obíďme tú, čo ho porodila,
Dosť sa naplakala,
Keď nad ňou život praskal bičom,
Obíďme jeho ženy,
Aj milenku,
Ktorú podvádzal
S ďalšími radodajkami,
A pozrime sa na čas.
Na dobu,
V ktorej je nevyhnutné
Klamať aj tých najbližších,
Okrádať tých, čo nás ľúbili,
Veď tí sa najľahšie šklbú z peria.

Pozrime sa aj na štát,
Koľko takýchto šikovných majstrov vyprodukoval?
Prečo trestá poctivcov
A nevie chytiť zlodejov popod krk?

Pravda je jednoduchá.
Dokonalá zlodejina
Sa snúbi s dokonalým klamstvom
A tak je jasné,
Že týchto zlodejíčkov každý považuje za slušákov,
Vždy to vyžehlí nejaká bonboniera
(Za družkine peniaze).

Týmto by mohol tento príbeh skončiť,
Potrebuje však poskriptum.

Je ním anonymita,
Ktorá prikrýva všetkých zlodejov,
Kým na poctivcov sa s hlasným krikom ukazuje prstom,

No čo už, taká je doba,
Kto si pomôže?

P.S.
Majster,
Ktorý sa riadi heslom
Klienta obtiahnuť,
Klientku pretiahnuť.
Veď vždy sa nájde nejaká sprostá zaľúbená, čo všetko dá.
A majster to má v suchu.
Aj doba, ktorá takýchto chrapúňov splodila.

Čo na tom, že sa hnusia
Posledným poctivcom, ktorí zostali?
Tí umrú zexekuovaní až do kostí na svoje vlastné svedomie,
Doba ich označí za slabochov,
Ktorí v nej nemajú miesto
A bude ďalej produkovať
Majstrov zlodejov.












nedeľa, 7. februára 2016

Mužské oči


Tri roky pred šesťdesiatkou žena neopeknieva. Ani neškaredie. Je proste taká, aká je. Má svojich sedemdesiat kíl. Aj svojich 172 centimetrov. Keď k tomu pridáme obľúbenú značku farby na vlasy, tú istú kozmetiku, ten istý štýl oblečenia, oči, ktoré sú stále rovnako jantárové, tú istú kvalitu pleti aj zubov – tak sa nám zdá, že obraz ženy je naveky daný a nemenný.

štvrtok, 24. decembra 2015

Vianoce

Stál pred výkladom klenotníctva a obzeral šperky. Vyzeral hrozne. Mastné vlasy mu pretkali šediny, sivý kabát visel z prepadnutých pliec, celý mi pripadal ešte menší, zošuverenejší a biednejší ako kedysi. Do riadneho chlapa, sršiaceho životom, mal ďaleko. No napriek trápeniu, ktoré  z neho kričalo doďaleka, som sa pri ňom nezastavila. Práve naopak. Obrátila som sa a stratila v najbližšej predajni.

utorok, 25. augusta 2015

Staničky

Starý dom, ukrytý vo vôni dozrievajúceho hrozna, už dávno nezažil takú návštevu. Prišli štyri a niečo mali spoločné. Boli staničkami. Kedysi, pár desaťročí, možno i storočí dozadu, keď ešte železnica nenakreslila na zem svoje línie, by boli možno studničkami. Miestom, pri ktorom sa dá odpočinúť.

streda, 10. júna 2015

O urazenom mužskom egu (a iných abnormalitách)


Je nepochopiteľné, ako  hlboko vie byť urazené ego muža, čo desať rokov podvádza svoju partnerku. A stačí na to iba málo: že sa žena rozhodla pre definitívny koniec. Upratať za sebou. Vziať si to, čo jej patrí a odísť. Nepochopiteľné  je aj to, že muž sa hnevá na ženu a nie na milenku. Hnevá sa na tú, ktorej ublížil a nie na tú, pre ktorú ublížil.  Hnevá sa, lebo musí platiť. Hnevá sa,  lebo gule mala jeho žena a nie on. A tak sa chová ako pštros. Hlava v piesku – nič nevidieť, nič nepočuť.  Nič nemusieť, za nič sa nezodpovedať. Veď nejako to už dopadne...

A dopadlo to tak, že je to na poviedku. O nevere. Mohla by sa začať asi takto:

utorok, 11. novembra 2014

DEJA VU

Nevedel, že som pútnička, ktorá nesie so sebou bremeno vlastnej nesmrteľnosti . Sprevádzal ma, hoci tušil, že nedokážem milovať.  Že moje  telo mi je iba na ťarchu.  Že moje ruky nebudú dávať nežné pohladenia.  A ústa nechcú bozkávať.